Transylvánia je aj na Slovensku. Nemá však nič spoločné s krvavýmí kúskami istého grófa návštevníkov na dverách Ranču Transylwahnja víta ručne maľovaný nápis: Príď v mieri, ostaň v mieri, odíď v mieri. Dvere otvárajú milí domáci a pani domu Katarina Pipa Käser vysvetľuje, že "transylwahnja je slovná hra a znamená v preklade "Idem za svojimi bláznivými snami". Manžel Reto Käser s úsmevom dodáva:"ty ideš, ja nie." Ranč je jednou z niekoľkých ekofariem na Slovensku, ktoré sa snažia spotrebiteľom ponúkať zdravé potraviny dopestované bez akýchkoľvek chemikálii.

      Ranč Transylwahnja založili Käserovci neďaleko Rimavskej Soboty, poštová adresa hovorí, že je vdedine Nižná Kaloša, v skutočnosti treba na konci dediny odbočiť doľava a pokračovať po poľnej ceste až kým dedina nezmizne z dohľadu. Cesta končí práve pred farmou. Záver doliny s lúkami a poliami, vlastným prameňom a niekoľkými hospodárskymi budovami, okolo les - tento obraz v roku 1991 nadchol domácu pani tak, že sa rozhodla zostať. „Až potom sme zistili, že v okolí je obrovská nezamestnanosť, rómske osady," hovorí. Ovplyvňuje to predaj ekopotravín z farmy, domáci nemajú záujem, nakupovať na farmu chodia ľudia z Bratislavy, Košíc, Prešova, Popradu, kupujú biosuroviny ovocie, zemiaky, mlieko a bioprodukty, ktoré domáci z biosurovín vyrábajú jablkovú šťavu, chlieb, syry, jogurty. Farma predáva aj zväzu ekologických poľnohospodárov Ekontrendu, ten berie špaldu, pšenicu či hrach. Käserovci chovajú aj hydinu, hovädzí dobytok, ošípané, tie sa im však so značkou bio predať nedarí, mäsiarom sa zdajú drahé, predávajú teda za bežnú cenu, ktorá neodráža náročnú prácu na ekofarme. Väčšinu potravín a mäsa teda rodina spotrebuje sama, predaj stačí na prežitie, chýbajú peniaze na investície.

      Katarina Käser si prišla na Slovensko splniť sen. Narodila sa v Bratislave, rodičia však v 1968 emigrovali. „Na Slovensku som bola prvý raz ako 16-ročná, rodiča chceli, aby sme aspoň raz v živote videli, odkiaľ sme. Museli Slovensku zaplatiť za vzdelanie, ktoré tu dostali oni aj ja so sestrou, aby nám odpustili slovenské občianstvo, tri roky vybavovali povolenia, aby nás na Slovensko dostali, "spomína. So sestrou ich vtedy pri návšteve starých rodičov sprevádzali policajti. „Rusi práve vtrhli do Afganistanu, ale tu to nikto nevedel. Nemohli sme o tom vôbec rozprávať. Keď sme sa raz na to príbuzných opýtali, policajti nás hneď odviedli a povedali, že ak nechceme skončiť vo väzení, už o tom nemáme hovoriť." Dnes má Katarína Käser opäť slovenské občianstvo, po nežnej revolúcii dala do slovenských novín inzerát, že hľadá miesto na farmu, ďaleko od chemických továrni, jadrových elektrárni. Rozhodla sa, pretože v Švajčiarsku je pôda príliš drahá, navyše, ako hovorí, tu je príroda ešte prírodou, kým v Švajčiarsku aj na ceste lesom každú chvíľu natrafíte na asfaltku alebo obydlie. Asi stovku odpovedí na inzerát najskôr hodnotila s otcom nad mapou, niektoré miesta navštívila s otcovým priateľom. Dolina pri Rimavskej Sobote ju očarila.
V 1991 sa Katarína na farmu prisťahovala ešte len s jednou veľkou láskou - koňom. O dva roky neskôr v Švajčiarsku stretla Reta, odvtedy žijú na farme spolu, aj on už má slovenské občianstvo. „Keď som prvý raz vystúpil z vlaku v Tornali, nevedel som nič po slovensky, navyše, všetci aj tak hovorili po maďarsky. Našťastie som natrafil na pár mladých, ktorý vedeli po anglicky, poradili mi, ako ďalej," spomína na príchod. Prvé dva roky sa nepohol bez slovníka v taške. Dnes hovoria obaja rodičia aj po slovensky a ich deti, päťročný Charly a trojročná Enya okrem švajčiarskeho jazyka, nemčiny a slovenčiny zvládajú aj maďarčinu.

      Začiatky Käserovcov na Slovensku boli ťažké. Hoci Slováci radi osebe vyhlasujú , že národnou vlastnosťou je pohostinnosť, niekedy je opak pravdou. „Ľudia si mysleli, že keď sme zo Švajčiarska, máme kopu peňazí, za stroje pýtali dupolovanú cenu, hovoril som si - to nemôže byť pravda," rozpráva Käser, mimochodom, v Švajčiarsku robotník a bača. Na nákupy začal chodiť so Slovákom, najskôr sa ten opýtal na cenu, potom začal hovoriť Käser. Manželov dodnes na Slovensku šokuje klientelizmus a korupcia, kto má priateľov, všetko vybaví ľahšie, niekedy ani nemusí dodržiavať zákony. „Vo Švajčiarsku môžeš mať akýchkoľvek známych, buď to, čo robíš, robíš poriadne, alebo nie a vypadneš," vysvetľuje. Im "vypadnutie" z ekologického poľnohospodárstva nehrozí, jeho zásady nie sú pre nich obmedzeniami, "vychádzajú z nášho presvedčenia, "hovorí, teda správať sa k životnému prostrediu zodpovedne, aby sme ho neodovzdali deťom úplne zničené. Vo Švajčiarsku nakupujú biopotraviny najmä rodičia detí v záujme ich zdravia. „Aj Slováci majú radi deti, no pozrite sa len na to, ako sa tu deti rodia," hovorí Katarína. Potom ako videla slovenské pôrodnice a zistila, že si nemôže vybrať polohu a byť s manželom, rodila vo Švajčiarsku. Podľa Kataríny sú „dve strašné veci na Slovensku pracovná morálka a úradovanie, no hlavne pracovná morálka na úradoch, keď si úradníci neuvedomujú, že služba znamená pomôcť tomu, kto príde, aak nevedia pomôcť, aspoň sa snažia poradiť." O Slovensku však už manželia hovoria ako „u nás". "Ísť môžete hocikde, všade treba robiť a tu máme všetko čo potrebujeme".
Najnovšie Käserovci krútia hlavou nad praktikami Poľnohospodárskej platobnej agentúry, tá poskytuje peniaze z eurofondov, okrem iných aj ekofarmárom. Žiadali aj oni, keby však nesledovali internet, nezistili by, že po zverejnení podmienok a potom, ako poslali žiadosť, sa podmienky zásadne zmenili. Žiadatelia musia zrazu preukázať, že 90 percent sumy majú viazanú na účte, alebo na ňu dostali úver. „Keby som vedela po slovensky ako po nemecky, tak by som im povedala, že je to šikana," hovorí pani Käser. Na Poľnohospodársku platobnú agentúru volala namiesto nej redaktorka SME, ako prvé sa dozvedela, že treba používať správne pojmy, pretože „nejde odotácie, ale finančnú pomoc," potom zase, že na zmenu podmienok má agentúra právo. Ani po týždni nikto neodpovedal na otázky, prečo si myslia, že je to ich právom ani prečo podmienky zmenili.

      Na Slovensku je dnes 218 ekologických fariem svýmerou 94-tisíc hektárov, podľa ministerstva pôdohospodárstva „rozvoj ekologického pôdohospodárstva napreduje aje najdynamickejšie sa rozvíjajúcou zložkou poľnohoposdárstva, "tvrdí hovorkyňa ministra Katarína Czaijliková. Ako dôkaz používa porovnanie v roku 2003 bolo ekologických fariem unás iba 88 s výmerou cez 54-tisíc hektárov.
Ministerstvo sa však zhoduje z mimovládnymi organizáciami, že počet fariem nie je všetko, slovenské biopotraviny totiž chýbajú na trhu. Nemáme spracovateľov, ktorí by ich z biosurovín vyrábali. V bioobchode sú slovenské nanajvýš strukoviny, múka, cestoviny, chýba mlieko či syry, vôbec nemáme biomäso. Klaudia Medalová zklubu priateľov ekologického poľnohospodárstva - Klubu Bio PaPa v Trenčíne hovorí, že ešte pred niekoľkými rokmi sa 95 percent produkcie zo Slovenska vyvážalo, dnes sa situácia začína meniť. Na Slovensku vzniklo asi 30 obchodov so zdravou výživou, z toho dva špeciálne zamerané na predaj biopotravín, jeden vBratislave, druhý vTrenčíne, navyše, niektoré biopotraviny už ponúkajú aj supermarkety. Medalová bojuje za biopotraviny zo všetkých síl, jej klub pravidelne vybavuje spoločné objednávky na biopotraviny od Trenčanov, ktorí si zdravé potraviny vážia. „Takáto forma zásobovania je výhodná pre spotrebiteľov i farmárov. Farmár nemusí vybavovať individuálne objednávky, šetrí čas, znižujú sa dopravné náklady, aj cena bioproduktov," hovorí Medalová.

      Klub priateľov ekologického poľnohospodárstva pomáha takto prežiť aj jednému zprvých slovenských ekofarmárov. Ing. Ján Šlinský hovorí, že rozbieha "CSA", teda komunitou podporované poľnohospodárstvo (community support agriculture). Tí, ktorí veria jeho myšlienke mu požičali peniaze na investície, spísali, o aké biosuroviny majú záujem ateraz počkajú, kým sa farma rozbehne a oni si začnú chodiť pre ekologické potraviny.
Šlinský sa zaoberal ekopoľnohospodárstvom ešte na vysokej škole a neskôr ako šéf zeleninárskeho ústavu. „Vtedy bolo ekologické cítenie nepriateľské, obviňovali ma, že ohrozujem poľnohospodársku bezpečnosť štátu, keď hovorím - nepoužívať agrochemikálie. Hovoril som, že ich nemáme používať plošne arutinne," spomína. Po nežnej revolúcii založil jednu z prvých fariem Mašekov mlyn pri Michalovciach, ako hovorí, veril, že ekofarmárstvo pomôže na východnom Slovensku obnoviť stredný roľnícky stav. Po rokoch sa vzal a presťahoval Mašekov mlyn do Vrábľov. „Na východe som rokoval s piatimi vlastníkmi pôdy, ktorí na mňa pozerali ako na blázna. Teraz hovorím s jedným vlastníkom, ktorý je presvedčený, že robíme správnu vec a má na to peniaze. Peniaze mnohí ekológovia pokladajú za zlé, oni sú neutrálne. Na rozbehnutie ekofarmy totiž treba päť P presvedčenie, poznanie, pôdu, prácu a peniaze, ani jedno však nie je na poslednom mieste. Ak máte presvedčenie a nedáte do toho peniaze, nerozbehnete sa, arovnako, ak máte peniaze achýba presvedčenie," vysvetľuje Šlinský. Do ekofarmy dáva prácu, presvedčenie a poznatky. Tvrdá práca mu nevadí, vyhýba sa akýmkoľvek chemikáliam, pôdu obrába v osemročnom cykle štyri roky sa na nej pasie dobytok, rok sadí hlubovinu, rok plodovinu, teda paradajky, papriky, uhorky, melóny či baklažán, nasleduje cibuľovina a koreňová zelenina a ďalší rok strukovina. Bežní farmári krútia hlavou, že je to dlhý čas, Šlinský odpovedá: "ak človek myslí len na seba, áno, ale my myslíme, aj na tých, čo prídu po nás." Pôdu preto neorie, len prekopáva, aby neporušil jej štruktúru, hnojí len maštaľným hnojom a kompostom, škodcov zberá ručne a burinu ručne pleje. „Mne volajte až keď zapadne slnko," radí tým, ktorí na Mašekov mlyn chcú prísť pre zeleninu, ovocie, mlieko či syry.

      Každý ekofarmár, ktorý chce predávať pod značkou bio či eko, musí požiadať o certifkát. Ak to urobí, podlieha okamžite kontrole, na Slovensku ju vykonávajú inšpektori z Naturalisu najmenej dvakrát do roka, farmári, rovnako ako vo svete, za kontroly sami platia. Certifikáty vydáva Ústredný kontrolný a skúšobný ústav poľnohospodársky, šéfka odboru životného prostredia a ekologického poľnohospodárstva Juliana Schlosserová sa teší, že o biocertifikát už požiadal aj prvý bitúnok, čo dáva nádej, že sa čoskoro rozbehne aj produkcia biomäsa.

Medalová aj Schlosserová sa však zhodujú, že farmári sú stále zameraní najmä na export surovín, mnohí majú certifikáty len na ekopoľnohospodárstvo, takže môžu získať dotácie, nemajú však certifikáty na potraviny. Mlieko, ktoré by sa teda malo predávať ako bio, tak končí v mliekarňach, mäso na bežných bitúnkoch. Medalová aSchlosserová vidia vinu na strane ekofarmárov a štátu, ktorý značku bio nijako nepodporuje, nepomáha propagácii ekofarmárstva, podľa Medalovej sa „ani len netvári, že je štátnym záujmom mať zdravých ľudí". So Schlosserovou majú aj dobrý príklad na najväčšom svetovom ekofarmárskom veľtrhu Biofach tento rok nemalo Slovensko nijaké zastúpenie, niekoľko aktívnych farmárov už nevládalo propagáciu Slovenska ťahať. Naopak, Česko malo národnú expozíciu, ktorú podporil štát, Maďarsko prekvapovalo aj západoeurópskych farmárov množstvom produktov, len biozeleninu mali čerstvú, mrazenú, mixovanú pre kojencov....
Ministerstvo pôdohospodárstva má čísla, ako počet fariem rastie a čísla, ako rastú ich dotácie. Vskutočnosti však od 1998 pre ekofarmárom objem dotácii klesal, až kým sme nevstúpili do Európskej únie, odvtedy výrazne rastie (časť ide z eurofondov), navyše, každý ekofarmár má už peniaze garantované. Schlosserová aj vtom vidí nádej na rozvoj eko farmárstva. Spolu s Medalovou veria, že "tento rok je prelomový" aj preto, že ministerstvo prijalo v marci akčný plán rozvoja ekologického poľnohospodárstva. Vňom najskôr potvrdzuje, že slabými stránkami ekopoľnohospodárstva je propagácia a poradenstvo, keď sa dnes farmári nemajú na koho obrátiť (trebárs Kaserovci volajú poradcom do Švajčiarska), že chýbajúci spracovatelia biosurovín, nízka je kúpyschopnosť Slovákov, ale aj ekonomická situácia a schopnosť farmárov podnikať. Ministerstvo si teda dáva cieľ, a to práve „posilniť postavenie ekologického poľnohospodárstva, zvýšiť jeho konkurencieschopnosť, rozšíriť trh sbiopotravinami", pretože: "slovenské a ekologické by malo byť to najlepšie pre našich postrebiteľov a našu krajinu".


- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Andrea Hajdúchová (1. október 2005) SME








späť